Duchovné sprevádzanie pacienta v hospici

Každý pacient kráča na tomto svete svojou duchovnou cestou. V tomto zmysle sa vyvíja maximálna snaha hospicového personálu preto, aby sa úloha a poslanie kráčať touto cestou vedno s ním v čo najväčšej miere naplnila.

Pri sprevádzaní je dôležité získať si dôveru pacienta, lebo tá ústi do jeho otvorenosti a úprimnosti. Pacient túži po objatí, ale i po svojom prijatí inými tak, aký v skutočnosti je.Pri každom sprevádzaní si preto tí, čo ho vykonávajú, musia neustále uvedomovať, že každý človek je jedinečná a neopakovateľná bytosť a treba ho rešpektovať v jeho celosti.

Je veľmi dobré, osožné i praktické, že v hospici bývajú umiestnené aj sakrálne priestory, v ktorých je možné slúžiť sväté omše, vykonávať bohoslužby, ale i vysluhovať sviatosti, ktoré sú znakom neviditeľnej Božej milosti, ako sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Rovnako sa tu tajomným spôsobom premieňa a sprítomňuje a následne rozdáva najsvätejšia Eucharistia. Všetkým pacientom, ktorí prejavia záujem, je umožnené nielen zúčastňovať sa na aktivitách kresťanského života a posilňovania sa vo viere, ale zabezpečujú sa aj návštevy duchovných. Pretože pacienti sú väčšinou imobilní, bývajú personálom premiestňovaní do sakrálnych priestorov vozíkmi, kreslami, ale i na posteliach.

Takto to neustále prebieha aj v našom bardejovskom hospici. Okrem týchto možností sa viacerí z personálu denne stretávajú pri zomierajúcom, zotrvávajúc v modlitbách. Odrieka sa prevažne modlitba Korunky Božieho milosrdenstva, ktorá je mocným prostriedkom na vyprosovanie milostí pre zomierajúcich. Dbá sa na to, aby tým pacientom, ktorí už nevládzu samostatne čítať, písať, či komunikovať, bola táto služba dopriata buď niekým z personálu, alebo zabezpečeným dobrovoľníkom, ktorý sa mu bude ochotne podľa potreby venovať. Pacient v terminálnom štádiu nie je osamotený, lebo personál sa pri ňom strieda vždy po hodine, zotrvávajúc v tichej modlitbe. Zo skúsenosti vieme, že pacienti cítia strach i bezmocnosť z odlúčenosti od svojich najbližších a majú obavy zo smrti. Prejavujú snahu o usporiadanie vzťahov k sebe, k manželovi či manželke, k rodine i k Bohu. Často ich trápia predstavy o zanechaných majetkoch.

Na duchovnom sprevádzaní sa zúčastňujú takmer všetci zamestnanci hospicu – sestry, asistenti, zástupcovia vedenia hospicu i osobitne pripravení dobrovoľníci, vlastne všetci tí, ktorí spoločne tvoria multidisciplinárny hospicový tím. K duchovnému sprevádzaniu však bývajú pozývaní aj najbližší príbuzní, pretože práve tu sa ponúka priestor na prípadne vzájomné zmierenie, odpustenie, vyrozprávanie si doteraz málo známych životných situácií či udalostí, a tým nájdenie vnútorného pokoja a vyrovnanosti. Príbuzní pri týchto stretnutiach zvyčajne nebývajú ľahostajní voči takýmto potrebám pacienta, čo je veľmi dôležité a užitočné.

Na spôsoby sprevádzania pacienta v terminálnom štádiu neexistuje žiadna smernica či príručka, v našom hospici však máme v tomto smere isté skúsenosti. Azda najvážnejšou je poznanie, že duchovná blízkosť človeka a modlitba sú najdôležitejšími prostriedkami, ktorými možno preklenúť tieto najťažšie životné situácie. Práve pri nich cítiť, že je medzi nami a pacientom prítomný všemohúci Boh. Napokon, či aj Sväté písmo nehovorí, že „Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20)?

Hlavnou úlohou duchovného prevádzania je teda byť v takomto čase pri pacientovi a pri členoch jeho rodiny, či už láskavou radou, modlitbou, alebo hoci len empatickým počúvaním. Pri sprevádzaní prítomní vždy kráčajú s pacientom na tejto jeho poslednej pozemskej púti, aby pri svojom vykročení smerom k večnosti neostával sám.

Tou poslednou vecou, ktorú možno pre zosnulého pacienta v hospici zabezpečiť, je dôstojne pripraviť a uložiť jeho telo v rozlúčkovej miestnosti. Tam sa zároveň vytvára priestor pre kondolenciu i tichú adoráciu pre príbuzných, známych i samotný personál hospicu. Toto je spôsob duchovného sprevádzania pacientov v našom prvom slovenskom hospici, Hospici Matky Terezy v Bardejove.